Auto recenze Nissan

Závady a opravy na autě

v podstate nič

Hodnocení a zkušenosti s autem

Urobiť recenziu na nové auto, povedzme Fabiu je čosi ako dať si v nedeľu rezeň. Už bolo toľko nedieľ a toľko rezňov ako je letákov s garanciou vrátenia peňazí, oproti tomu o natrasenom a natlačenom Clio R.S. Trophy, Golf R, M4 s rokom výroby 2017 či podobných cindrlátkach, to je už počteníčko. Ale pokouřeníčko páni, to je napísať dobrú recenziu na 10 a pol ročný Nissan Note 1.4 so základnou výbavou s nákladom cca 150 tisíc km.

V rámci svojej práci som sa dlho živil aj tak, že som prednášal o neodvrátiteľnej nutnosti pomoci zo strany Európskej komisie. Mám rád grafické vyjadrenie procesov, jednotlivých stavov, mnohé veci som teda dopnil o grafickú vizualizáciu, aby publikum pochopilo, že 100% nerozdávame peniaze ktoré nemáme ľudom, ktorí ich nepotrebujú. Tu sa chvíľu zastavím, bo musím a to nie preto, lebo chcem pokračovať v rozprávkach a terazky písať tú o Karkulke. Recenzie sa píšu preto, aby sa buď potešili znalci a nasrali tí čo to nemajú. Aby následne dosiahla správna atmosféra tých prvých a ventilácia tých druhých, je treba mať pred písaním recenzie aspoň 0,8 promile. Ach Austrália, tam je dovolených 0,8 a jazdiť, páni, všade vo svete žijú ľudia, ale tak si myslím, že s 0,8 v krvi počas celého dňa – to sa už žije krásne. Ono sa to zjavne inak nedá skĺbiť, že jo? Note bolo moje prvé nové... a teraz ideme na to, prečo si robím nádej, že sa mi recenzia podarí, a vy si vychutnáte recenziu s doutníkem a drahým koňakom v koženom kresle a nóbl spoločnosti.

Mojím impulzom správne podávať slová v recenziách bola drobná skúsenosť spred 35 rokov, kedy som si doniesol domov malého ježa. Hoci viem, že to bude zaváňať babským šovinizmom, musím na úvod vyjaviť, že jež, ktorého som si doniesol bol samec. A ako je v istých kruhoch zvykom, rozumová koncepcia vzťahu samec vs samica prináša iba jediný záver: Samce sú psychicky labilnejšie, podliehajú emóciám a v kritických situáciách na nich nie je spoľahnutie. Nebudeme ale ďalej vedecky skúmať jednopohlavnú štruktúru toho mentálneho pochodu. Ako malý chlapec som bol presvedčený, že sa viem postarať o akékoľvek zviera a v dome im bude vyhovovať aj krajne nevyhovujúce klimatické a iné podmienky. Ako sa vždy človek škaredo spletie práve vtedy ak si je niečím absolútne istý, splietol som sa aj ja. Hral som s ním hru, ktorej pravidla som nepoznal a pomýlil som si vesmir s hviezdami odrazenymi v starom rybniku. Preto malý jež, ktorého som našiel v záhrade, bez rozpakov putoval do veľkej papierovej škatule od topánok s jedným jablkom a šiel som spať. Ráno ma zobudil buchot v rodičovskej spálni. „Daj ho preč“, hneval sa otec „a čo je tu z smrad?“ pokračoval. Analýza odhalila, že jež prehrýzol škatuľu od topánok, našiel spálňu a tam na vyšpinil na neveľmi prístupnom mieste. Rodičia sa následne nevedeli dohodnúť, kto to uprace až to rozlúskol otec. „Nech to utrie on, je to jeho jež“. Na moju pohotovú otázku „prečo si to ja mám zlíznuť?“ zareagoval otec rovnako bleskovo slovami“: nemáš si to zlíznuť, máš to utrieť“. Táto jeho pohotová reakcia dala smer mojim budúcim prednáškam, recenziám a rozprávaniam.

Nissan je perfektný, bez chyby a pravdepodobne ho nepredám, zároveň si Nissan na Slovensku už nikdy nekúpim. 11.10.2006 sa objednal s osobným ubezpečením šéfa predaja v BA, že mám to jedno, či si objednám teraz alebo o mesiac, s cenami nie je možné pohnúť, majú zaručenú informáciu od importéra, že do konca roka už ceny ostanú tak ako sú. Auto som prevzal 18.10.2006. Nasledujúci pondelok, t.j. za 4 dni som im odniesol prepravné značky a mali na ne zľavu 100 papierov. Iba sa mi smiali, nikdy viac Nissan v BA. Dobré ponaučenie do života. Ale čos čekal debile, že?

Nissan Note teda mám cez 10 rokov. Auto ma vzhľadom na výkon 88 kobýl nadpriemernú akceleráciu, trojka do cca 100. Do konca roka tuším 2008 som mal maximálku 170 km za hodinu (podľa tachometra 185 km/h) - merane cez navi. Bolo to po rovine a samozrejme po dlhom rozjazde. Normálne auto ťahá tak do 155 (podľa tachometra) a potom už pomalšie. Iste nie je to tak, ako v jednom teste, kde 5 stokiloví bužti, opravujem redaktori išli vo Fabii 1.0 na horu Ještěd a Fabia išla ako z praku, ale ide. Hore kopcom (po diaľnici) ak idem na 5 povedzme 130 auto ani po zošliapnutí plynu neťahá a ide na tých 120, ktoré sa dajú udržať. Ak chcem do konca zrýchliť zo 120, tak iba na 4 a aj potom sa viem dostať max. na 140 - 145. Motor pri 4000 otačkach je hlučnejší, ale v norme. Okolo 5000 otázkach a rýchlosti tých cca 170 tachometrových sa už veľmi nedá rozprávať. Spotreba dobrá, ak som išiel tak medzi 165 a 175 (tachometrových) cca 392 km - spálil som 38.1 litra. V rámci limitov a na dlhé trasy v limitoch, nebol problém ani s naloženým do napr. Chorvátska ísť do 6 litrov. A to aj v piatich. Ono ja inú ako kombinovanú spotrebu vlastne ani neviem, nemám PC, podľa dotankovania cca 6.3 - 6.8, ak prevažuje mesto, cca 6 litrov ak okresky a vôbec bežné jazdenie s nejakou tou diaľnicou, ako to je keď som mu chcel dať napiť píšem vyššie. Ale tu zastavíme, lebo Note dostal tak v roku 2009 (už sa nepamätám) TUNIG. Tuning nás sprevádza celý život, konkrétne mňa od najútlejšieho detstva. Každý chlapec bol v rozprávkach rytierom. A tak je to odjakživa, čím viac predstáv, tým viac rozprávok a recenzií o autách. Medzi najobľúbenejšie rozprávky detstva môjho bratranca patrila rozprávka o paličke pomáhajke. Príbeh o ježovi (ty vole, zase jež), ktorý putoval zo zajacom po humne a nájdu paličku, ktorou jež vyrieši tak povediac drobné nedostatky či nedokonalosti jeho tela a pomôže jeho limitovanému potenciálu nevýkonnej postavy. Jež teda svojou bakulou zariadil čo bolo treba, aj doriadil vlka. Ako si to po sebe čítam, tak mi príde slovné spojenie ježkova bakula čudne, nechám to ale tak, rozprávka je rozprávka, aj tak tým fakt myslím paličku.
V 70. a 80. rokoch sme chodili do Juhoslávie vednou k krstnou a jej rodinou. My pansky na SimceChrysler, ona na Fiate 127. V roku 1983 sme však spolu na miesto nedorazili. Ono to začalo celkom obyčajne. Spolu sme vyštartovali z mesta, ale už v najbližšej dedine bola veľmi pozadu a celkom sme ju stratili. V poslednej dedine pred Bratislavou sme ju čakali na kraji cesty 7 min. Dorútila sa, vybehla z auta celá spotená a kričí na môjho otca: „Ty si už celkom zošalel, cez dedinu ideš 160 a potom zrýchliš! Mne to viac ako 160 nejde! Otec pozrel na nás a hovorí krstnej: „Čo to trepeš, my ideme pomaly a potom sme spomalili na 60 – ku, ale aj tak sme ťa stratili. Išla si tak 30 a to necítiš, že v 30 – ke nejdeš 160?“ Krstná sa bez slov vrátila do auta, kde práve 6 ročný bratranec vysvetľoval krstnému, že on iba tak čiernou fixkou namaľoval na tachometri paličku pomáhajku k najväčšiemu čísielku. V roku 1983 sa robil tuning takto, ja som na to v roku cca 2009 išiel inak. Cez irídiové sviečky a športový vzduchový filter. Doprial som si to napriek jednej výbornej recenzii na českej stránke, kde chlap rovnako upgradol svoj bavorák 530i. Potom to šupol do skúšobne a ta mu potvrdila, že nárast výkonu je 0%, pričom mu zdôraznili, že každá skúšobňa pracuje s istou odchýlkou. Napriek tomu (svet je často taký aký ho chceme...) mám pocit, že auto naozaj lepšie akceleruje. Pružnosť je nezmenená. Teda čo sa zmenilo? Auto šlo naložené tachometrovo 195km/h, čo je podľa navi 175 a to v techničáku svieti max. rýchlosť 165 km/h. Teda bezpochyby nárast. Áno, nechal som to na 195 iba 10 - 20 sekúnd, otáčky boli ak si dobre spomínam 5500 a to je už hodne v červenom.

Auto je na zdviháku tak 2x ročne, ale nie preto, že by snáď muselo, mám tú možnosť, je to zadara a ja sa o autá starám rád. Podvozok hrdzavý, dnes sa mu už dutiny vystriekať nebudem. Brzdy sú fantastické (podľa letáku), podľa mechanika bude treba meniť kotúče pri najbližšej výmene oleja. Prvý krát. Jaj k tým brzdám - auto síce ide do kolien ale nijako tragicky. Pôvodný výfuk končí rovnako s tými kotúčmi. Svetlá veľmi dobré, dosvit, homogénnosť, odraz, rušivé elementy, osvetlenie krajov je dobré. Kufor je fajn a dobre využiteľný. Tie dve dosky, ktoré sa dávajú dozadu do kufra, aby sa urobila rovná plocha som využil mnoho krát. Nissan Note ma samozrejme aj slabiny a to väčšie a menšie. Najväčšia je zlá trakcia na vode, snehu. Ľahký predok sa pri akcelarácií ešte viac nadľahčí a fakt hore kopcom je s Nissanom Note 1.4 zle. Veľmi veľa (ale to poznáte) urobia preumatiky. Do snehového kopca (k hotelu Fis na Štrbskom) som chodil iba na reťaziach a to bez ohľadu na nové zimné Micheliny. Medzi ti menšie patrí desné fabrické rádio, použiteľné tak do 120. Nikdy sa mi nic nepokazilo, 10x ziarovka a to je vsetko. Ale vlastne kecám, odišla nejaká blbosť a netlačila mi voda z ostrekovačov a raz tam bola nejaká poistka, kedy mi ventilátor fungoval iba na max. výkon.

Ešte nie je koniec, ono v jednom vtipe sa Móricko pýta pani učiteľky: „ktorá je vydatá, tá čo líže zmrzlinu tak či tá druhá čo líže inak?“. Učiteľka síce neuhádla, zato celkom evidentne Móricka potešila, lebo sa mu páčili jej myšlienkové pochody. A podobne ako Móricko zbieral myšlienkové pochody, ja zbieram zážitky. Verte či nie – mne sa furt niečo prihodí a pochopiteľne sa tak udialo aj s mojím Notom a nie raz, ani dvakrát. Za všetky je zážitok o tom ako Chorváti vyhrali majstrovská Európy vo futbale.

V roku 2008 som bol v Chorvátsku na ostrove Vir v čase, keď prebiehali majstrovstva sveta alebo Európy vo futbale. Aj keď som jednu sezónu hral za miestny klub futbal ako predstopér, nemám k futbalu žiaden vzťah. Pre mňa sú to jednoducho biele mravce, ktoré sa na tráve naháňajú s červenými mravcami o bielu kuklu a stráži to cele jeden čierny roháč. Proste som taký „účetní“ bez futbalu, bez piva a žien. Okrem toho, že neviem zapadnúť do mužskej spoločnosti som inak bežný muž. Chlapi mi raz povedali, že viem veeeeľmi pútavo rozprávať, ale nech ich pri debate neruším. Futbal proste nie je pre mňa a nezaujímal ma ani v Chorvátsku.
Každý druhý deň na tom ostrove som ráno vstal, obliekol sa, zobral auto a šiel nakupovať do obchodíku tak 500m ďaleko. Furt, každý krát som stretol pojašených fanúšikov, vlajky, zástavy, handry, otvorene okienka, audio v ich autách revalo, mávali na mňa, revali ako divy, ukazovali rukami aj pastami... Len si kričte pomyslel som si, ja ešte teraz ako skoro heawyweight som ukazoval vyšportovaným a osvaleným fešákom v kancelárii ako sa robia kliky na jednej ruke, premet alebo takedown súpera. Ale nech, mam rád ľudí, tak som nahodil úsmev, tesil som sa z ich radosti a tak som začal kričať aj ja, mával som na nich, vystieral ruky...Prešlo však 10 dni, a mne bolo čudné, že ti energicky Chorváti stále mávajú, kričia, blikajú a hučia. To snáď nie, vari sú Chorváti majstrami sveta alebo čo? 11. deň som stiahol na aute okienko, aby som počul čo to furt revu a z druhého auta zaznelo: zle ideš, „jednosmer“! Poteší ma, ak som niekoho pobavil.

Přečetli jste recenzi, teď ji můžete ohodnotit:

•  
•  
•  
•  
•